Vytvoril traťový rekord na Ceste hrdinov SNP: V hlave som mal prázdno. Telo si robilo, čo chcelo
„Bolo to to najťažšie, čo som v živote zažil. Nemal som žiadnu energiu a nevedel som sa rozbehnúť,“ vraví Tomáš Štverák o Ceste hrdinov SNP.
V 26 rokoch má za sebou popredné umiestnenia na Pražskej stovke, víťazstvo na prestížnych pretekoch 100 Miles of Istria a predovšetkým, traťový rekord na Ceste hrdinov SNP. Zoznámte sa, jeho meno je Tomáš Štverák.
V rozhovore sa dozviete, prečo mu nevyšli minuloročné preteky na UTMB, prečo sa rozhodol spolupracovať s trénerkou alebo na čo myslí počas dlhých ultrabehov.
Bol vývoj na Ceste hrdinov SNP súčasť tvojho plánu alebo na teba prišla kríza už na tretí deň? Minulý rok v októbri si ju absolvoval v rekordnom čase 6 dní, 19 hodín a 15 minút, pričom prvé dva dni si odbehol 167 a 114 kilometrov a na tretí deň si zvládol „už len“ 74 kilometrov.
Prvý deň bolo v pláne odbehnúť čo najviac a ďalšie dni sme mali rozdelené do viacerých etáp. Tie sme prispôsobovali za pochodu. Tretí deň som síce odbehol len 74 kilometrov, ale bolo tam veľké prevýšenie. Išiel som viac-menej cez celé Nízke Tatry, pričom som spal na Štefánikovej chate. Vedel som, že je nereálne stihnúť to až na Donovaly, takže to vyšlo takto.
Štvrtý a piaty deň si odbehol približne 100 kilometrov denne a posledný deň až 224 kilometrov. Bolo aj toto v pláne?
Tých 224 kilometrov nebolo za jeden deň, ale skôr naraz v jednej etape, ak nerátam 30-minútový spánok. Ráno som štartoval, bežal som celý deň aj noc a ďalší deň som skončil niekedy večer. Mal som to však tak v pláne.
Čo ti išlo v hlave, keď veci nešli podľa plánu?
Nedá sa povedať, že niečo nešlo podľa plánu, pretože som žiadny plán ani nemal. Vždy boli skôr možnosti A, B alebo C. V podstate išlo všetko podľa plánu, aj keď nie úplne ideálneho. S mojím supportom Bohušom Antoškom sme totiž nemali auto, v ktorom by sme mohli spať. Nocľahy sme preto riešili až na mieste. Kvôli tomu sme museli etapu končiť niekde, kde sa dalo prespať. Keby som to mal absolvovať ešte raz, určite by som si vybavil obytné auto.
Nebrali ste do úvahy aj scenár, že by ste ubytovanie jednoducho nenašli?
Našťastie Bohuš rozhodil siete a poznal veľa ľudí, ktorí nám boli ochotní na jednu noc poskytnúť ubytovanie. Niekedy sme mali strach, ale vždy sa to nejako vyriešilo.
Bol si pripravený na to, že budeš spať málo?
Tým, že som predtým nič podobné nezažil, tak som vôbec nevedel, do čoho idem. Chcel som to vyskúšať. Keď má človek v hlave cieľ, tak vstane, aj keď sa mu nechce. Potom ho namotivujú aj ostatní a už sa rozbehne.
Keď som doma, tak nevadí, že nevstanem v presne stanovenú hodinu. Tréning si jednoducho posuniem a nič sa nedeje. Na SNP to však bolo úplne iné. Vtedy som neriešil, že som spal len dve hodiny.
Hnal ťa dopredu najmä fakt, že hlavným účelom tvojej cesty bola zbierka pre Adélu Sekyrovú, ktorá vďaka tomu mala ísť ako zdravotne znevýhodnená na majstrovstvá sveta?
Určite áno. Na jednej strane som pomáhal, no motivovalo to aj mňa k výkonu. Na zbierku prispievalo naozaj veľa ľudí, čo ma vedelo poriadne nakopnúť.
Dokázal by si nájsť v sebe takú motiváciu, aj keby si nebežal za účelom pomoci druhému?
Veľká motivácia bola určite prekonanie najlepšieho času na trati. Každý môj projekt bol zatiaľ charitatívny. Určite by to išlo aj bez charity, ale bolo by to oveľa náročnejšie.
Na poslednom úseku si si podľa svojich slov siahol na úplne dno. Dá sa to porovnať s iným zážitkom v tvojom živote?
To si nemyslím. Zatiaľ to bolo to najťažšie, čo som v živote zažil. Kombinácia toho, keď človeku nefunguje hlava ani telo, sa nedá ani popísať. Po 30-minútovom spánku som išiel v pohode asi štyri hodiny, no potom tá únava prišla znova. Nemal som žiadnu energiu a nevedel som sa rozbehnúť.
Neskôr som zistil, že by som nemusel prekonať rekord, tak už som v hlave prepočítaval, či to vôbec stihnem. Myslel som si, že do Bratislavy to už bude z kopca, no vôbec to tak nebolo. To mi na psychike vôbec nepridávalo. Nemal som ani náladu sa rozprávať s kýmkoľvek, kto so mnou bežal.
Čo ti išlo v hlave, keď si bol psychicky na dne?
V hlave som mal úplne prázdno. Neskôr som už mal aj slzy v očiach. Telo si doslova robilo, čo chcelo. Stále som si však hovoril, že to chcem dokončiť. Neskôr Bohuš na Instagrame vyzval ľudí, aby mi posielali povzbudivé SMS-ky. To mi tiež veľmi pomohlo.
Je najlepšie, keď človek nemyslí na nič a len beží?
Áno, ja to tak beriem. Veľa ľudí na pretekoch však robí to, že prvých 20 kilometrov ide rýchlo a honí si ego. To ja nemám rád. Väčšinou od 60. kilometra sa to všetko oddelí, ľudia sú už unavení a nevládzu. Vtedy idem zvyčajne sám a nemyslím na nič. Najradšej mám, keď to už trošku bolí.
Vystupuješ aj v bežnom živote mimo svoju komfortnú zónu?
Myslím si, že už pri ultrabehoch bohato vystupujem zo svojej komfortnej zóny. V bežnom živote mi skôr pomáha, keď idem s kamarátmi na pivo alebo s priateľkou na výlet. Toto mi pomáha mentálne viac.
Spolupracuješ v príprave aj s mentálnym koučom?
To vôbec. Veľa ľudí mi hovorí, že mám neskutočnú hlavu a silnú psychiku. Asi na tom niečo bude. Snažím sa s tým pracovať sám. Keď ma čakajú dôležité preteky, pustím si YouTube a pozerám si zostrihy z tých konkrétnych pretekov. Tiež mi pomôže, keď si dám fotku z pretekov na tapetu v mobile. Snažím sa s tými pretekmi zžiť už predtým. Napríklad, keď idem pred pretekmi do sauny, snažím sa v hlave si vizualizovať, ako to všetko bude prebiehať. To robím často.
Produkty značky ON kúpite v predajniach na Slovensku aj v Česku alebo priamo z centrálneho skladu sorrygravity.cz. S kódom Mario15 na ne máte zľavu 15 % cez e-shop dynasport.sk.
Stalo sa ti už niekedy, že by si si niektoré preteky vzal až príliš k srdcu?
Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na UTMB. Už predtým som tam zabehol český rekord a chcel som to ešte vylepšiť. Vedel som, že mám natrénované. Počas prípravy som nechodil takmer nikam von. Stále iba tréning, jedlo, spánok. V hlave som bol naozaj presvedčený, že ten rekord prekonám. Asi som to však prehnal, pretože som preteky ani nedokončil.
Vieš už s odstupom času povedať, kde sa stala chyba?
Priamo v pretekoch sa nepokazilo asi nič. Ja som sa cítil zle už približne dva týždne predtým. Vedel som, že sa niečo deje. Napríklad sa mi zvýšil srdcový tep v pokoji a ani pri rozkluse som sa necítil dobre.
Všetko zlé je však na niečo dobré. Tým, že mi nevyšlo UTBM, som sa rozhodol, že odbehnem spomínané SNP. Tiež som si uvedomil, že už som dosiahol svoj vrchol a potreboval som, aby ma niekto viedol. Oslovil som známu a po SNP som začal trénovať s ňou.
Vieš už opísať rozdiel medzi samotrénovaním a prípravou s trénerkou?
Je tam veľký rozdiel. Keď som sa trénoval sám, vždy som mal v hlave, čo približne chcem odbehnúť. Nemalo to však žiadne cykly. Teraz sa mi to už strieda – viac kilometrov v nízkej intenzite alebo menej kilometrov v rýchlosti. V minulosti som behal vždy rovnako. Keď sa mi chcelo, dal som si rýchlosť alebo vytrvalosť. Nemal som v tom systém.
Týmto štýlom som začal už nejakú dobu stagnovať a ani psychicky mi to nepomáhalo. Povedal som si, že to chcem zmeniť a budem ten nastavený systém plniť a veriť mu. Myslím si, že je to veľký posun.
Ako dlho si stagnoval?
Moja forma bola ako na húpačke. Posledný rok sa mi to dialo naozaj často. Vždy som vedel spraviť nejakú formu, no nevedel som si ju už udržať. Prvú Beskydskú sedmičku som dal za 20 hodín, o rok už za 16 hodín. Je to podobné, ako keď človek začne chudnúť. Na začiatku to ide rýchlo, no potom sa to niekde zastaví.
Podľa čoho si si vybral svoju prvú trénerku?
Je to moja kamarátka, ktorá študovala trénerstvo na vysokej škole. Oslovila ma, že v rámci bakalárskej práce by sledovala moju prípravu. Neskôr som sa jej spýtal, či by ma trénovala. Ona sama nemá veľké trénerské skúsenosti, tiež behá a skúša to na sebe. Najprv mi poslala ukážku toho, ako by tie tréningy vyzerali. Povedali sme si, že prvé dva mesiace vyskúšame, či to bude mať vôbec zmysel. Po čase sme zistili, že to funguje a oboch nás to baví.
Ako ste vedeli, že to funguje?
Jedna vec je úspech na pretekoch, ale to považujem už za takú čerešničku na torte. Oveľa dôležitejšie je, aby mal človek z behu radosť. To už som dlho nemal, no opäť sa mi to vrátilo. Výsledky sa tiež posunuli dopredu.
Jednoducho, potreboval som funkčný systém a hlavne, aby som to nemusel riešiť. Len mi pošle tréningy na týždeň dopredu a ja ich odbehám. Tiež som si musel kúpiť hrudný pás, pretože som začal behať podľa tepových zón. Vďaka tomu sa môžem sústrediť čisto len na tréning. To ma posúva psychicky aj fyzicky.
Ako často regeneruješ a čím?
Spánok a výživa je úplný základ. Potom raz za týždeň chodím do sauny a k fyzioterapeutovi, a raz za dva týždne aj na masáž. Doma používam masážny valec a snažím sa robiť strečing. Občas zaradím aj plávanie a silový tréning. Cez zimu zvyknem vytočiť nohy na bicykli.
Čo by si poradil niekomu, kto chce začať s behom?
Hlavne, nech ho to baví. Nech nerieši, koľko zabehne ani za aký čas to zvládne. Tiež je dobré striedať chôdzu s behom. Po čase sa to bude zlepšovať. Dôležité je, aby to nerobil s odporom.
Aký bežecký obsah odporúčaš?
Určite knihy Stvorení pre beh od Christophera McDougalla a Jedz a behaj od Scotta Jureka. Taktiež kniha Hledaní Ultra od Richa Rolla je úžasná. Mňa veľmi motivujú aj filmy od Killiana Jorneta.
Prajeme veľa síl do tréningov 💪
Noro a Mário